Tribúna – 1, PROMÓCIA ODLIŠNOSTÍ

Centrum pre kultúru,
Pančevo,
Piatok, 16. júna 2006, o 19. hodine
ZÚČASTNILI SA:
Borka Pavićević, riaditeľka Centra pre kultúrnu dekontamináciu
Ksenija Milivojević, generálna tajomníčka Európskeho hnutia v Srbsku
Miljenko Dereta, výkonný riaditeľ Občianskych iniciatív
Nenad Živković, novinár

MODERÁTOR:
Dinko Gruhonjić, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny

Dinko Gruhonjić:
Nezávislé združenie novinárov Srbska dnes prostredníctvom oznámenia požiadalo RTV Srbska, aby prerušila priame prenosy Zhromaždenia Srbska, kvôli tomu, že sa Zhromaždenie zmenilo na „hovorňu nenávisti”, z ktorej sa vysielajú najhoršie možné odkazy, akoby v ňom sedeli sami barbari, čo osobitne platí o príslušníkoch strany, ktorej sa zákaz aj žiada. Ako teda vy, pani Pavićevićová, komentujete skutočnosť, že sa, ako sa to obyčajne povie, najvyšší zákonodarný dom tejto krajiny stal hovorňou nenávisti, že Ivanu Dulićovú Markovićovú urážajú na základe národnostnej príslušnosti?

Borka Pavićević:
Ja by som začala najprv názvom našej tribúny. Keď hovoríme Promócia odlišností, my vlastne promujeme axiom. Za prvé, odlišnosť je niečo, čo treba promovať z vôle. To už je začiatok zdôvodnenia toho, čo sa deje, nakoniec, aj v spomenutom zhromaždení – zhromaždenie by už na základe samotnej definície musela byť promócia odlišností, to je čosi čo je conditie – sine qua non dákej, dovolím si povedať, civilnej spoločnosti.
Ako to môžem skomentovať? Povedala by som iba toľko, že, ďalej, keď sa takto hovorí v zhromaždení, a vôbec, keď sa to ujme ako jazyk, to je teda, možno, PC jazyk, ale zároveň činí aj eufemizmy, kvôli tomu, že nejde ani o incidenty ani o hovor nenávisti – ide o stranu, ktorá je sústavným a systematickým zlom, ktorá otvorila barbarizáciu a búranie civilnej spoločnosti slúžiac sa ako prostriedkami politiky proste silou a násilím. Nazdávam sa, že ide o vážnu šestnásťročnú prácu na búraní politického systému a civilnej spoločnosti.
Teda, ako hovoria lingvisti, človek nemá jazyk ale človek je jazyk. Takže, to, čo oni hovoria, to sú ONI. Viem, teda, že je ujaté, že sa to pomenúva „hovorom nenávisti”. Ja sa ale domnievam, že keď ide o hovor – keď sa príjme ten termín, vtedy sa ním slúžime – to však nie je hovor nenávisti, to JE nenávisť, ako že človek je jazyk.
Veľa diskutujeme o hovore a málo o skutkoch, čiže, v prvom pláne je niečo, čo tí ľudia hovoria, a ja vám môžem iba povedať – ak oni tak hovoria, ja si veľmi dobre viem predstaviť, čo tie ruky robili vo Vukováre, kde nebolo nikoho aby ich videl a počul. Teda hovor je to, čím sa zaoberáme a vlastne by bolo treba aby sme sa zaoberali celkovým historiátom zločineckého pôsobenia – lebo ak sa to robí v zhromaždení, môžem si myslieť, čo sa robí v dákom tam lese. Potom mi vravia – dokáž! Ale, veď my sme to, predsa, videli!
(…)

Miljenko Dereta:
Chcel by som, Dinko, skomentovať toto, čo ste povedali na samom začiatku. Na to svoje oznámenie NZNS je veľmi hrdé a v skutočnosti sa združenie novinárov dožaduje toho, aby sme nevedeli, čo sa deje v zhromaždení, a ja mienim, že je to veľmi nesprávny prístup. Dlho sme žili v spoločnosti, v ktorej hovoria – viete, u nás nemáme veľa ľudí s invaliditou, na rozdiel od zahraničia, lebo ich, bože môj, nemáme na ulici. Takže teda to prikrývanie, tá požiadavka, aby tamtí neboli v televízii preto, že ju zneužívajú, je, podľa mňa, úplne chybný prístup, ktorý hovorí o bezmocnosti našej strany. My neustále kritizujeme radikálov kvôli tomu i onému, a to je vlastne dôkaz bezmocnosti, aby sme našli adekvátnu odpoveď na ten druh protizákonného a protiústavného pôsobenia. Namiesto toho, aby sme aj my aj združenie novinárov odišli pred Ústavný súd a pred obžalobu a povedali: Prosíme vás pekne, v zhromaždení bol spáchaný trestný čin, čo vy urobíte v súvislosti s ním? – my sa točíme v kruhu.
Nazdávam sa, že prv než sa postavíme zoči-voči minulosti, máme podstatne vážnejší problém a to je – postaviť sa zoči-voči súčasnosti! A mienim, že sa, my z toho nášho kruhu, akýkoľvek je malý, akýkoľvek malý počet poslucháčov má, musíme inakšie postaviť voči tomu, lebo toto navŕšilo mieru, po ktorú môžete byť pasívni. Osobitne sa nazdávam, že tá chvíľa prešla vtedy, od kedy musíte prikrývať radikálov, nedovoliť im, aby ich ľudia videli. Nech ich vidia, ale poskytnite mi potom v rámci toho „verejného servísu” komentár k tomu, čo sa stalo, dajte slovo predstaviteľom združení novinárov a mimovládnych organizácií, ktoré povedia: Takto to nepôjde! Dajte slovo tým, ktorí nemyslia tak, a nie prikrývať radikálov. Mienim, že to je proste nesprávne!

Ksenija Milivojević:
Chcem proste nadviazať na počuté. Mienim, že sme my zašli do tretej fázy. Už teda ani nejde o prikrývanie, teraz ide o prezentáciu správania, ktoré sa považuje za spoločensky prijateľné. Teda to, čo sa stalo v zhromaždení pred niekoľkými dňami, to urážanie Ivany Dulićovej Markovićovej, nie je nič nové, nestalo sa to v zhromaždení prvý raz – prvý raz je, že došlo k reakcii! Inak taký slovník bolo možné v zhromaždení počuť posledné dva-tri roky a akýkoľvek pokus o reakciu sa predtým končil rozpravou v zhromaždení o tom, či treba uviesť peňažné pokuty poslancom alebo uviesť odstránenie zo zasadnutí – také modely inak v európskych krajinách už existujú. Povedzme, v britskom zhromaždení existuje korpus výrazov, ktoré ak použijete, automaticky budete odstránení zo zasadnutia. Znamená nejde o nič, čo by sme sami vymysleli a čo by bolo špecifické iba pre Srbsko, a vtedy kľúčový argument pre to, aby sa to neurobilo, bol – ale, ak to urobíme, radikáli budú ešte silnejší, respektíve, dostanú ešte viacej priestoru vo verejnosti, lebo, pravda, budú na to reagovať!
My sa teda nachádzame v tretej fáze, v tom zmysle, že radikáli určujú poradie ťahov a ostatní ich jednoducho nasledujú a prispôsobujú sa. Jednoducho, radikáli sú tí, ktorí nastoľujú tému a na tému sa, istým spôsobom, odpovedá. A to nie je späté iba s nedávnymi udalosťami v zhromaždení, to je späté aj s niektorými štátnymi otázkami, o ktorých sa v zhromaždení rokovalo, ako je, povedzme, status Kosova, kedy Toma Nikolić prvý vychádzal k hovorni na zasadnutí, ktoré sa zaoberá tou otázkou a hovorí – Kto podpíše nezávislé Kosovo, SRS ho bude považovať za zradcu, národného nepriateľa atď., atď. To, čo nasleduje, sú šéfovia iných strán, ktorí namiesto toho aby povedali – Počkaj, človeče, o čom to hovoríš? – vystupujú jeden za druhým a hovoria – Ja nikdy nič také nepodpíšem.
Potom sa nastoľuje otázka, kto vnucuje tému, čiže, kto vnucuje kontext. To je teda kľúčový problém, a toto, čo sa deje v zhromaždení, je vlastne následok vnucovania kontextu, čo trvá už istý čas, a také správanie sa stáva spoločensky prijateľným. Čo mňa, kdesi, ako občanku tejto krajiny najviac bolí. Nanútená je téza, že vy ste, ak sa nesprávate rovnako, nezaujímaví, a potom sa nemôžete na adekvátny spôsob priblížiť k národu, a každej rozprave, ktorá je čo len trochu civilizovaná, prischne etikéta nudnej, nezaujímavej, ako niečoho, čo jednoducho neupúta priliehavú pozornosť.
Nastoľuje sa otázka, čo my robíme preto, aby to a také správanie nebolo spoločensky prijateľné!

Dinko Gruhonjić:
Nenad, môžeme trošku skomentovať našu mediálnu scénu? My nemáme, ako sa populárne povie, celebrities ako je David Backham, ale máme Aligrudića a iné estrádne osobnosti. Akou mierou také médiá vlastne prispievajú k etablovaniu kultúrneho modelu, ktorý nestrpí odlišnosť?

Nenad Živković:
Zhodou rôznych okolností, dnes večer hovoríme či promujeme odlišnosť, čo je v civilizovaných štátoch, z ktorých mnohé patria k formácii, ktorá sa volá Európska únia, niečo, čo je už celé desaťročia dozadu – aby som neprehnal a nepovedal, že celé storočia – nesporná civilizačná hodnota. Žiaľ, s ohľadom na to, že žijeme v predpolitickej a, až sa to bojím povedať, v predvedomej spoločnosti, my, hľa, musíme dnes postaviť niektoré prvé, uhlové kamene odlišností ako hodnôt. Odlišnosť je fenomén, ktorý, žiaľ, iba istý relatívne malý, relatívne obmedzený počet ľudí 10-15 rokov dozadu sa pokúša afirmovať v tejto krajine, so striedavým úspechom.
Vec je vlastne v tom, že v civilizovaných krajinách existuje konsenzus o hodnotách odlišností. Znamená, aj ľavica, aj pravica, ktorá koľvek zvíťazí vo voľbách, sú si v tom približne rovnaké, nie iba svojimi podenkovo-politickými stanoviskami, lež, dovolíme si povedať, vlastnou politickou filozofiou.
Podobná vec sa stala v bývalých socialistických krajinách – po páde Berlínskeho múra, politické elity tých krajín mali spoločný záujem a konsenzus v tom, že sa chcú stať členkami EÚ. My, žiaľ, ešte stále nemáme takú situáciu, a toto, čo sa stáva v zhromaždení, je len jedným, povedal by som, z vedľajších následkov nejestvovania konsenzu o tom, že je Srbsku miesto, povedal by som, v európskej rodine národov.
Samozrejme, že je problém aj v tabloidizácii médií, o tom však dve vety poviem trochu neskôr. Existuje ale podstatne väččší a nebezpečnejší problém a to je, že sa my, napríklad, znovu zaoberáme radikálmi – nemám na mysli iba nás dnes večer, tuná, ale mám na zreteli vôbec časť občiansky osvietenej verejnosti. Iste, treba sa zaoberať radikálmi na istej, povedal by som antiradikálskej pozícii, iste, že treba pracovať aj na určitom druhu organizovanej deštrukcii radikalizmu, na druhej strane však, nazdávam sa, že je omnoho dôležitejšie pracovať na istom druhu organizovanej konštrukcie racionalizmu. Tu trochu prichádzame o iniciatívu a preto sa otvára priestor pre radikálov, aby diktovali iniciatívu, radikáli, ako žiaľ, ešte stále registrovaná politická organizácia, ktorá mala byť zakázaná ak nie piateho, tak šiesteho októbra, ako kriminogénna a, proste tak, ako organizácia, ktorá značne prispieva k chorobe tejto spoločnosti.
Znamená, na jednej strane je deštrukcia radikalizmu; to, čo však chýba nám, je afirmácia úplne iných hodnôt, tých, ktoré sú v Európe úplne legitímne a úplne normálne, je pokus o to, aby sme v dohľadnom časovom období túto krajinu naskutku umúdrili a prispeli k tomu, aby racionalizmus konečne prešiel Srbskom. To je, žiaľ, niečo, čo sa nám ešte stále nestalo a čo sa, usudzujúc na základe terajšieho stavu vecí, sotva aj stane, kým sa nezmení tá, povedal by som, mentálna matrica, alebo kým nezmeníme dominantnú paradigmu.
Žiaľ, muž, ktorý to skúsil, ktorý sa odhodlal na zmenu paradigmy, popri všetkých pochybnostiach a kontroverze, ktorú sebou niesol, práve preto dostal guľku do srdca, zo žiadnych iných dôvodov, čo mu predmoderne-radikálska opcia nepretržite zratúva. Žiaľ, po krátkodobom pokuse o to, aby sa veci doviedli do poriadku, my sme opäť na prapočiatkoch, opäť vrátení k paradigme predpiatooktóbrového obdobia.


Centrum pre kultúru, Pančevo, Piatok, 16. júna 2006, o 19. hodine

Leave A Response